Vzali ho od rodiny, bili, znásilnili. Príbeh prvého indiána v NHL je plný sĺz

Dnes je táto oblasť známa pod názvom Ahtahkakoop 104.

Tento náčelník bol praprastrýkom budúceho prvého indiánskeho hráča so zmluvou v NHL. Frederick "Fred" Sasakamoose sa do ligy dostal na jedenásť zápasov v sezóne 1953/54. Vlani umrel vo veku 86 rokov. A jeho život, v ktorom bol hokej útočiskom, nebol ľahký.

Predvčerom o ňom vyšla kniha.

Neľudská prevýchova

Fred Sasakamoose sa narodil na Vianoce roku 1933. Šaman kmeňa akoby predpovedal chlapcov osud, keď jeho pupočnú šnúru rituálne položil na ľad zamrznutého jazera. V nehostinnej provincii Saskatchewan sa začal písať chlapcov príbeh. Bohužiaľ, narodil sa v nesprávny čas na nesprávnom mieste.

Detstvo trávil pomerne pokojne. Zoznamoval sa s kultúrou, vyrastal medzi indiánmi, rád sa hral na ľade, dokonca s palicami pripomínajúcimi hokejky. Detské ideály sa mu rozplynuli priskoro. Mal sedem, keď do dediny prišiel nákladiak preplnený plačúcimi deťmi. Podobali sa mu. Všetky boli indiánske. Všetky odtrhli od rodičov.

A rovnako Freda a jeho brata Franka. Posledné, na čo si v ten deň pamätá, bol pohľad na skľúčenú plačúcu mamu.

Fred dostal číslo 437. Akoby viac nebol človekom. Plánovali mu vziať jeho indiánsku identitu, prevychovať ho, avšak neľudským, zvráteným spôsobom. Len čo niektoré z detí spomenulo domov, bolo fyzicky potrestané miestnymi kňazmi, ktorí mali za úlohu dbať na ich výchovu. Sasakamoose vraví, že toto obdobie jeho života nesymbolizovali len buchnáty. "Vychovávatelia" si častokrát nasadzovali boxerské rukavice a so slabšími deťmi sa bili. Dokonca si spomína na sexuálne obťažovanie, o ktorom nielen počúval, ale ho aj vídaval.

Až po dvoch rokoch mohli ísť za rodičmi. Doma zistil, že medzitým umrel jeho milovaný dedko, ktorý sa so stratou dvoch vnukov nikdy nezmieril. Zároveň už nežili ani súrodenci, dvojičky.

Fred by po návrate na prázdniny rád porozprával, ako rád vidí svojich rodičov, rodnú krajinu a ako sa už nikdy nechce vrátiť späť do školy. Lenže to nemohol urobiť. Vedel, čo by ho čakalo vo väzení, ktoré si hovorilo vzdelávacie zariadenie. Tamojší pracovníci presviedčali jeho rodičov, že je všetko v poriadku a deti sa majú dobre.

Po čase si Sasakamoose uvedomil, že sa mu doma niečo nezdalo. Videl prázdne ulice, šípil, že to nie je svet, v ktorom žil a ktorý miloval. Kanadská vláda si v spolupráci s tamojšou cirkvou dala za cieľ zlikvidovať indiánov na severozápade. Vykonávali genocídu, o ktorej sa veľa nehovorí. Vymierala Fredova dedina a s ňou materinský jazyk.

Hokej ako útočisko

Fred si po odchode od rodiny opäť zažil mnohé traumy. Bol bitý, znásilnený. Deti v škole sa doslova "učili biť sa", koľkokrát sa obeťami stávali mladší. Ani 75 rokov po týchto zážitkoch, ani pred smrťou, neodhalil Sasakamoose všetky zákutia svojho srdca, v ktorých zostala temnota po týchto celoživotných ranách. Vždy spomenul len najnutnejšie. Trápilo ho to, ale nechcel vyťahovať všetko, čím si musel behom prežívania hororu prejsť.

Našťastie mal v živote radosť. A tú mu priniesol hokej.

Do školy prišiel nový učiteľ, kňaz. A s ním nápad vytvoriť hokejové mužstvo.

Fred si našiel oporu v ťažkých časoch. Športoval, bavilo ho to, hoci je pravdou, že oproti iným deťom boli tie z internátnej školy znevýhodnené. Keď ich súperi sedeli v školách, oni často do úmoru pracovali. Motiváciou im bolo, že ak vyhrali, dostali poriadnu večeru.

"Ale mohli sme sa na tomto mieste cítiť ako víťazi?" pýta sa rečníckou otázkou v knihe Sasakamoose. "Hoci máme zopár príjemných spomienok, časy na tejto škole nás zjazvili, zničili časť z nás. Donútili nás uvedomiť si, že sme chudáci. Donútili nás hanbiť sa za to, kým sme."

Ani v hokejovom svete, keď ho draftovali do juniorky, sa necítil Sasakamoose úplne komfortne. Svet okolo seba nazval "svetom bieleho muža", nebol naň zvyknutý. Okolo neho betónová džungľa a fabriky, pričom on v srdci nosil husté lesy, nekonečné pláne, zamrznuté jazerá a zver, kam oko dohliadne. Po dlhých rokoch sa však dočkal vľúdneho a ľudského prístupu od trénera i rodiny, u ktorej býval. Hral za Moose Jaw Canucks a odtiaľ sa dostal aj ku krátkej kapitole v Národnej hokejovej lige.

Chicago ho podpísalo ešte ako tínedžera a keď bol povolaný na prvý zápas, musel s ním ísť tréner, keďže indiáni mladší ako dvadsať rokov nemohli odchádzať z Kanady bez sprievodu. Počas krátkej kariéry sa na ľade postavil Georgovi Armstrongovi či Dougovi Harveymu. Ako center nebodoval, no prítomnosť inakosti v drese s indiánom na hrudi si protivníci aj diváci všimli ihneď. Pochopiteľne si musel vypočuť nejednu narážku na svoj pôvod.

Hral za Chicago v ich historicky najhoršej sezóne, napriek tomu sa ho kouč rozhodol povolať ho aj o rok. Chcel, aby sa pripojil k tréningovému kempu a potom hral na farme za Buffalo či Calgary. Sasakamoose si však vybral život v Kanade. Nepáčilo sa mu, že ho neberú ako človeka, ale ako "majetok Chicaga Black Hawks". Takéto slovné spojenie v ňom bolo zakorenené veľmi negatívne. Podobne sa cítil v internátnej škole, kde si z neho spravili svoj majetok a do hlavy mu tlačili, že viac nepatrí tam, odkiaľ prišiel. Vraveli mu, že je len človekom s poradovým číslom, nie niekým, kto môže byť hrdý na svoj pôvod.

Medzitým stretol svoju lásku, Lorettu, ktorú si neskôr vzal a žili spolu do smrti. Sasakamoose sa NHL pôvodne nevzdal a súhlasil, že bude nastupovať za Calgary. Život v meste ale zamietla Loretta. Pustila ho, avšak sama plánovala do konca života zostať v obklopení prírody. V tom prostredí, ktoré Fredovi po nedobrovoľnom odchode z rodnej dediny tak chýbalo. Do Calgary by s ním neodišla.

A tak si Sasakamoose zahatal ďalšiu cestu v NHL. S "čiernymi jastrabmi" rozviazal kontrakt.

Etapa prvého indiána v NHL bola na konci. Zvolil si vlastnú cestu, rozhodol sa inak, ako by postupovalo veľa iných hokejistov.

Z alkoholika náčelník

Ešte desať rokov súťažil vo viacerých regionálnych kanadských ligách, až sa rozhodol ukončiť kariéru. Vrátil sa za Lorettou, na miesto, ktoré ho vždy volalo späť, hoci sa tam dlhé roky nemohol vrátiť. Svojim deviatim deťom doprial detstvo, ktoré jemu samému bolo odopreté.

Avšak nebol ideálnym rodičom.

Voči vychovávateľom, ktorí s ním a jeho rovesníkmi zaobchádzali ako s handrami, pociťoval hnev. Nechápal, prečo ho musel postretnúť ťažký osud. Prečo sa odmala musel pozerať na toľko bitiek, prečo musel byť fyzicky trestaný, prečo nemohol vyrastať doma, v súlade s kultúrou svojich predkov a milovaný svojimi blízkymi.

Počas rokov kariéry si túto frustráciu vybíjal na ľade. Mohol strieľať i hitovať z plnej sily. Lenže potom si našiel iný, horší spôsob, ako sa vyrovnať s minulosťou. Pil. Pil priveľa. Až sa za to neskôr veľmi hanbil, a to pred vlastnými deťmi. Cítil sa ako odpad, pretože kým mu jeho blízki v jeho detstve dávali veľkú lásku, jeho pred očami vlastnej rodiny ničila závislosť.

Našťastie sa jeho život po rokoch obrátil o stoosemdesiat stupňov. Stal náčelníkom svojho mestečka. Prestal so závislosťou, pil len príležitostne. Pri vnukoch dostal novú šancu stať sa ukážkovým starým rodičom. Snažil sa o osvetu, snažil sa pomôcť závislým či chudobným, vo svojom okolí zmierňovať traumy a alkoholizmus.

A v prériách, kde sa obnovuje indiánska kultúra, priniesť nádej aj hokejom.

Zažil odlúčenie od domova, násilie, bitky, znásilnenie, posmešky, boj s vlastnými démonmi či násilné úmrtia vlastných detí. Taký je príbeh prvého indiána v NHL. Zomrel 24. novembra 2020 v nemocnici po ťažkom boji s covidom, ktorý napadol jeho pľúca. Pred smrťou synovi povedal, že je pripravený odísť.

Článok je voľným prekladom článku, ktorý vyšiel pri príležitosti vydania Sasakamoosovej knihy "Call Me Indian".