Keď hrdinovia vylievali krv: Príbehy hokejistov, čo zomreli vo vojne

Keď sa odohrávala prvá svetová vojna, hokejové súťaže boli ešte v plienkach. Počas druhej už bol hokej zaužívaným športom. Mnohí atléti sa počas vojen rozhodli narukovať. Medzi nimi i hokejisti, tých rátame na stovky. O ich príbehoch bude tento článok.

Vojna a hokej je spojenie, ktoré zväčša vyhľadávajú len milovníci histórie. Pri tomto spojení pritom človeku zíde na um často meno Jacka Adamsa, po ktorom je pomenovaná trofej pre najlepšieho trénera NHL. Aj Chicago Blackhawks majú vojenskú históriu. Nesú názov podľa tzv. „Blackhawk division“, čo bola jednotka americkej armády, v ktorej slúžil ich prvý vlastník, Frederic McLaughlin, počas bojov v prvej svetovej vojne.

Príbehy dvoch menovaných ale nekončili poslednou guľkou či granátom. Dnes si predstavíme osudy tých, ktorí sa z vojny na korčule už nikdy nevrátili. Je ich množstvo - celý zoznam mien nájdete tu. My sme vybrali niekoľko zaujímavých príbehov.

SCOTTY DAVIDSON
(6.3.1891 - 16.7.1915)

Celým menom Allan McLean "Scotty" Davidson bol prvým kanadským hokejistom, ktorý sa rozhodol bojovať vo vojne. To sa mu stalo osudným.

Scotty bol už od mladého veku považovaný za veľký športový talent. Jeden z najlepších krídelníkov hokejovej éry pred NHL sa už medzi juniormi postaral o rozruch, keď rodný Kingston doviedol k dvom titulom v Ontario Hockey Association.

Keď v roku 1911/12 prešiel k seniorom, svoju povesť potvrdil. V drese Calgary Athletics sa stal šampiónom Alberty. Jeho cesta viedla na hokejový vrchol, do National Hockey Association (NHA). V drese Toronto Blueshirts strelil v prvej sezóne 19 gólov v 20 zápasoch.

Jeho hviezda rástla. V ročníku 1913/14 odohral opäť 20 stretnutí, tentoraz však skóroval celkom 23-krát. Ku gólom pridal trinásť asistencií a stal sa tretím najproduktívnejším hráčom súťaže. Najúspešnejšia sezóna bola zároveň jeho poslednou. Od roku 1914 zúrila vojna.

Davidson sa cítil byť povolaný. Pridal sa ku kanadskej pechote a odišiel pomáhať do Európy, na západný front, do Francúzska a Belgicka. Počas druhej bitky pri Artois, 15. júna 1915, mal byť Davidson zasiahnutý nemeckou guľometnou paľbou počas toho, ako sa snažil odniesť zraneného dôstojníka z bojiska.

V rovnakej bitke zomrel aj známy český nadporučík a dôstojník prvej československej roty na území Francúzska, Václav Dostal.

Davidson bol opísaný ako hrdina, ktorý sa odmietal vzdať, hoci Nemci mali navrch. Bitka sa začala 9. mája 1915, skončila 18. júna 1915.

Scotty bol pre hokejový svet veľkou stratou. Bol jednou z prvých hokejových hviezd vôbec. Neskôr sa o ňom písalo ako o komplexnom a urastenom krídelníkovi s čuchom na góly, neuveriteľne tvrdou strelou a obranou porovnateľnou k najlepším bekom začiatkov NHL. Hovorilo sa, že dokázal korčuľovať dozadu rýchlejšie ako veľa vtedajších hokejistov dopredu. Keď sa v prvých desaťročiach 20. storočia hovorilo o najlepších hokejistoch všetkých čias, Davidsonovo meno zaznievalo veľmi často.

V roku 1950 bol uvedený do hokejovej siene slávy.

FRANK McGEE
(4.11.1882 - 16.9.1916)

Francis Clarence McGee. Meno svojho času v Kanade veľmi vážené. Frank prišiel do hokejového sveta z prominentnej rodiny. Aj preto ho osud neskôr zavial do Európy v uniforme a so zbraňou v ruke. McGee sa vojny zúčastnil dávno po konci kariéry, aj tak si ho musíme pripomenúť.

Niekdajší hráč Ottawa Silver Seven je trojnásobným víťazom Stanley Cupu. Ale nebyť jeho pevnej vôle, hokej by prišiel o veľkého rekordéra.

McGee v roku 1900 počas priateľského hokejového stretnutia prišiel o oko, údajne potom, čo schytal tečovaný puk. Následkom zranenia sa rozhodol skoncovať s hokejom a dať sa na dráhu rozhodcu. Hranie mu však veľmi chýbalo. Preto sa odhodlal k návratu.

McGee bol pre tak tvrdý šport už vtedy nízky. Meral len 168 centimetrov. Svoj priestor si preto musel vybojovať talentom, čo sa mu aj podarilo. Maličký, no húževnatý a šikovný útočník sa od začiatku stal mašinou na góly. Najpamätnejším je zápas proti Dawson City Nuggets. Vo finále roku 1905 im za jediný zápas nastrieľal neuveriteľných 14 gólov, čo je dodnes platný rekord finále Stanley Cupu.

A nie je jediný. McGee stanovil neprekonateľné rekordy:

• Najviac kariérnych gólov vo finále Stanley Cupu: 63
• Najviac gólov v jednej sérii o Stanley Cup: 15
• Najviac gólov v jednom finálovom zápase: 14

Kariéru ukončil v roku 1906 ako 23-ročný.

Do boja šiel v roku 1915, a to za nejasných okolností, keďže chýbajúce oko bolo veľkým hendikepom. Povráva sa, že na vojnu chcel ísť tak veľmi, že v Kanade oklamal lekára. Keď mu robil skúšku očí, povedal, nech si zakryje jedno oko a číta. Následne to mal urobiť aj s druhým okom, no on namiesto očí vymenil ruky. Ľavou rukou si zakryl to isté oko, čo si lekár nevšimol.

V decembri 1915 utrpel zranenie kolena a odišiel do Anglicka. Po zotavení mu bola ponúknutá možnosť zostať mimo zákopov, on si však vybral návrat k svojmu 21. pešiemu práporu. Slovo dodržal a v auguste 1916 sa k nim pridal na rieke Somme.

Tam bojovali Angličania po boku Francúzov proti Nemecku. McGee padol 16. augusta 1916 v blízkosti dedinky Courcelette.

O tom, aký to bol veľký hráč, svedčí skutočnosť, že bol v skupine úplne prvých ľudí, ktorých v roku 1945 uviedli do hokejovej siene slávy. NHL si pred štyrmi rokmi na počesť stého výročia jeho smrti pripravila toto video:

HOBEY BAKER
(15.1.1892 - 21.12.1918)

Že už ste niekedy začuli niečo ako "Hobey Baker Award"? Tak toto je muž, po ktorom dostala pomenovanie. Toto ocenenie je každoročne udeľované najlepšiemu hráčovi juniorskej NCAA. Pre zaujímavosť - jediným Európanom, ktorý ho kedy získal, je Slovák Peter Sejna.

Kto bol Hobey Baker a prečo dostal takúto poctu? Sám osebe vypovedá prívlastok, ktorý ho zdobí dodnes: Prvá americká hokejová hviezda. Hobey totiž nebol Kanaďanom ako drvivá väčšina vtedajších nadpriemerných hráčov. Pochádzal z Bala Cynwyd v Pennsylvánii.

Podobne ako McGee, aj Baker pochádzal zo zámožnej rodiny. To mu umožnilo študovať na univerzite, kde exceloval ako v hokeji, tak v americkom futbale. S futbalistami vyhral jedny univerzitné majstrovstvá, ako hokejista dokonca dve.

Bakera mal od mladosti pod patronátom kouč Malcolm Gordon. Ten sa ako jeden z prvých snažil o usadenie ľadového športu v Spojených štátoch. Bakera síce zdobil veľký talent, no skutočnú hviezdu z neho urobila pracovná morálka. Plno nocí strávil trénovaním na rybníku. Chcel svoju hru vyšperkovať, zrýchliť, nedívať sa na puk, keď ho vedie.

Prirodzený talent, ktorým oplýval, sa nedal poprieť. V bazéne plával, akoby sa narodil s plutvami. Keď mu nazuli kolieskové korčule, o pár minút predvádzal piruety. Len zo zábavy sa raz zúčastnil cezpoľného behu. Prekonal najlepších školských bežcov a vyhral.

Väčšinu hokejových dobrodružstiev preskákal v uniforme Princeton University. Posledné dve sezóny exceloval v AAHL za amatérsky St. Nicholas Club. A na stole mu pristála zmluva od Montrealu Canadiens. Tú však musel odmietnuť.

Habs mu za jeho služby ponúkli dvadsať tisíc dolárov na tri roky. On sám ale nebol nadšený z rastúceho profesionalizmu vo svete športu, keďže veril, že športovať by sa malo v prvom rade z lásky k hre. V tomto názore zostal pevný do svojej smrti.

Baker sa do prvej svetovej vojny prihlásil v záujme hľadania nových dobrodružstiev. Lásku zo športu našiel v lietaní. Po dlhom výcviku opustil v roku 1917 domovinu a namieril si to na starý kontinent. Jeho cesta na front však bola dlhá. Napriek tomu, že s fyzickým tréningom nemal najmenší problém, musel pred odletom do akcie chodiť do školy v Anglicku a neskôr vo Francúzsku.

Do boja sa vtedy už bývalý hokejista dostal v apríli 1918 ako člen 103. letky. Vzdušné bitky v listoch opisoval ako "nadšenie, podobné tomu vo veľkom športovom zápase". Zostrelil tri lietadlá.

Osudným sa mu stal posledný deň. V decembri dorazila z Ameriky správa, že sa Baker musí vrátiť za more. Pred odchodom sa rozhodol poslednýkrát vzlietnuť nad vojenským letiskom v Toul. Nasadol do opraveného lietadla, ktoré potrebovalo skúšobný let.

Jeho lietadlo však nikdy bezpečne nepristálo. Umrel krátko po jeho zrútení. Oficiálne išlo o zlyhanie motora, ale tí, čo ho poznajú, hovoria, že jeho smrť nemusela byť nehodou. Baker sa vraj už netešil zo života, nevedel si predstaviť, ako sa vráti do bežných koľají a navyše sa nedokázal preniesť cez stratu snúbenice Jeanne Marie Scottovej, ktorá sa s ním rozišla a začala vzťah s americkým diplomatom v Paríži.

Kpt. GEORGE RICHARDSON
(14.9.1886 - 9.2.1916)

Hokejový hráč, podnikateľ a vojak. To bol kapitán George Taylor Richardson. Jeho meno sa do článku dostalo, lebo je štvrtým a posledným členom hokejovej Siene slávy, ktorý položil svoj život počas vojny.

Aj Richardson patril do známej rodiny, veď jeho dedo v roku 1857 založil Richardson International Limited, čo je poľnohospodárska spoločnosť sídliaca vo Winnipegu. Richardson sa dostal na univerzitu a odišiel z nej s titulom bakalára vied.

Kariéra Richardsona siaha na začiatok minulého storočia. Medzi rokmi 1903-1906 hrával za Queen's University Golden Gaels. S tímom získal titul v univerzitnej súťaži v rokoch 1903, 1904 a 1906. Po poslednom sa dokonca predstavili v bojoch o Stanley Cup, vo finále proti Ottawe však ťahali za kratší koniec.

Úspechy žal aj v ďalšom pôsobisku, v Kingstone. S tým získal viacero pohárov - titul v Ontario Hockey Association, J. Ross Robertson Cup a Allan Cup. Kariéru ukončil v mladom veku, už ako 22-ročný. O profesionálnu dráhu nejavil záujem, keďže mal dosť peňazí a hokejom si nepotreboval zarábať. V Kingstone však zostal prezidentom klubu.

O vojenčinu sa Richardson zaujímal už pred vyhlásením prvej svetovej vojny. Preto, keď sa tá začala, odcestoval do Európy. Onedlho ho menovali kapitánom, keďže bol jediným preživším vojakom svojho oddielu po bitke pri Langemarku.

Ako kapitán bol známy tým, že sa o svojich mužov príkladne staral. Z vlastných zdrojov zabezpečoval nákup nového tovaru ako zateplené topánky, plynové masky či cigarety. Žiaľ, víťazstva vo vojne sa nikdy nedočkal.

Richardson bol zabitý v 9. februára 1916 ako 29-ročný pri belgickom mestečku Wulverghem. Do brucha a boku ho zasiahli celkom tri guľky. Je pochovaný na vojenskom cintoríne v severnom Francúzsku. V roku 1950 bol uvedený do hokejovej Siene slávy. Je po ňom pomenovaný športový štadión univerzity v Kingstone, ktorú navštevoval. Štadión dal pred sto rokmi postaviť jeho brat.

DUDLEY "RED" GARRETT
(24.7.1924 - 24.11.1944)

Po štyroch členoch siene slávy si predstavíme troch padlých, ktorí museli odísť počas aktívnej kariéry. Všetci z nich bojovali v druhej svetovej vojne. Prvým z nich je Dudley "Red" Garrett a aj jeho meno vám môže byť povedomé. Je ďalším hráčom, po ktorom je pomenovaná individuálna trofej.

Dudley "Red" Garrett Memorial Award je každoročne udeľovaná najlepšiemu nováčikovi farmárskej AHL, a to už od sezóny 1947/48. Získali ju mnohé slávne mená - Terry Sawchuk, Brett Hull, Darryl Sutter, Ron Hextall či Čech Jaroslav Švejkovský.

Na Dudleyho mali v začiatkoch kariéry práva Toronto Maple Leafs, za tých však neodohral jediný zápas. Klub ho vymenil do New Yorku Rangers, kde si ako obranca v 23 zápasoch sezóny 1942/43 pripísal gól a asistenciu. V AHL odohral za celý život len šesť zápasov.

Po jedinom ročníku v NHL sa Dudley pripojil k armáde. Hral na viacerých armádnych turnajoch, až v roku 1944 musel ísť na more. Jeho snom nebolo bojovať. Chcel hrať v NHL. S ťažkým srdcom o tom často písal matke, ktorá sama bojovala boj s alkoholom.

Posledný list napísal z 11. novembra 1944. Bol unavený z vojny a závidel hráčom, čo mohli zotrvať pri hokeji a nemuseli ísť bojovať. Nechcel nič iné, len koniec vojny a návrat domov. "Chýba mi zvuk mojich korčúľ na ľade. To prasknutie, ktoré príde zakaždým, keď sa rozbieham. Chcem to počuť zas," vylieval si srdce. Početné listy adresované matke boli objavené až sedemdesiat rokov po jeho smrti.

Dudley bol námorníkom. Jeho loď bola potopená torpédom 24. novembra 1944 v bitke o Atlantik.

RUSSELL McCONNELL
(7.1.1918 - 7.9.1942)

Ako hokejista pomerne neznámy, no napriek tomu vedený v záznamoch ako jeden z tých hokejistov, čo zomreli počas kariéry. Russell Henry McConnell bol jedným z trojice aktívnych hráčov, ktorí položili život v druhej svetovej vojne.

McConnell patril k veľmi úspešným univerzitným športovcom. Dodnes je považovaný za jedného z najlepších v histórii McGillovej univerzity. Vyhral štyri tituly, jeden ako kapitán. Bol aj učenlivým študentom, na vysokej škole študoval obchod.

Po univerzite plánoval odchod do NHL. Ak by šli veci podľa plánu, hral by za New York Rangers. Od tých dostal ponuku zmluvy, čo napokon odmietol. Rozhodol sa ako dobrovoľník vypomôcť vo vojne. Preto neodišiel z vlasti, ale obliekal dres Montreal Royals.

S príbehom "Reda" Dudleyho ho spájajú dve veci: takisto bol námorníkom a taktiež našiel smrť v Zálive sv. Vavrinca. Keď jeho loď 7. septembra 1942 prenasledovala nemeckú ponorku, zrazu stratila spojenie. Bola potopená. McConnellove pozostatky sa našli o čosi neskôr.

More jeho telo vyplavilo na ostrove Anticosti. So všetkými námorníckymi hodnosťami boli jeho pozostatky vrátené naspäť do mora.

JOE TURNER
(28.3.1919 - 13.12.1944)

Posledný príbeh v tomto článku napísal Joe Turner. Brankár pôvodom z Windsoru v Ontáriu odchytal v Národnej hokejovej lige jediný zápas za Detroit Red Wings. Do najlepšej ligy sa dostal až vo svojej poslednej sezóne, ktorú skoro celú strávil v AHL v Indianapolise, kde vyhral Calder Cup.

Turner bol takisto talentovaným hokejistom. Hoci mu ako dieťaťu nemal kto kúpiť chrániče, odvážne trénoval. Jeho brankárske zručnosti mu už v 14 rokoch zaistili prvé peniaze z hokeja. Tie dostával od Toronto Canoe Club.

V juniorských rokoch pokračoval v senzačných výkonoch a nebyť jeho osudu, mohol by dnes patriť medzi legendy Detroitu. Red Wings zaujal brilantnými štatistikami. V AHL potvrdil povesť vychádzajúcej hviezdy. Sám si ale zvolil náročnú cestu naprieč bojiskom. Po sezóne 1941/42 nastúpil do americkej armády.

Po výcviku ho spoločne s ďalšími mladými mužmi posadili na loď. V októbri 1944 sa po prvýkrát dotkol európskej zeme, odkiaľ sa už nikdy nevrátil. Po dvoch mesiacoch, v decembri 1944, bol zabitý v Bitke v Hürtgenskom lese. Jeho telo bolo pochované v Belgicku, no neskôr prenesené do rodného Windsoru.

Onedlho nato po ňom bola pomenovaná trofej pre víťaza International Hockey League, severoamerickej súťaže, ktorá fungovala medzi rokmi 1945-2001.