Eufóriu vystriedali slzy. Od najväčšej prehry Slovenska uplynulo desať rokov

"Marián Hossa, má proti sebe iba Tuoma Ruutuho, Hossa, prihrávka na Demitru, gól, góóóóól!"

Tieto okamihy máme stále v pamäti. Skákali sme od radosti a skákal s nami komentátor Pavol Gašpar i celé slovenské mužstvo. Radovali sa ľudia, ktorí v tú štvrtú rannú hodinu prišli na bratislavské Námestie SNP. Slovensko bolo opäť na nohách, spojené hokejom, blízko obrovskému úspechu. V konkurencii najlepších z najlepších sme v boji o tretie miesto vyhrávali nad Fínskom, ktoré je pre nás štýlovo azda najťažším súperom, 3:1.

Nevadilo nám, že sme v tú sobotnú noc nespali. Bojovníci za našu vlasť, odetí v modrých dresoch s dvojkrížom na hrudi, by nám to ani nedovolili. Toto bolo skrátka niečo významné, jeden z najväčších dní, aký kedy slovenský hokej zažil.

Zápas sa začal v tempe, aké je príznačné pre turnaj s najzvučnejšími hokejovými menami planéty. Zmena skóre však prišla až ku koncu prvého dejstva. Po takmer devätnástich minútach lovil po strele Samiho Sala puk zo siete Jaro Halák.

Druhá tretina ale suverénne patrila partii "zlatých chlapcov", ako ich radi dodnes voláme. Najmä po prvom góle do fínskej brány sme chytili opraty zápasu naplno. V našej početnej prevahe sa oň klinicky presnou strelou spomedzi kruhov postaral Marián Gáborík.

Tento stav trval ešte nasledujúcich desať minúť, keď nám Suomi ponúkli výhodu o dvoch hráčov. V predbránkovom priestore bolo rušno a gól bol iba otázkou času. Po Demitrovej a Handzušovej asistencii puk napokon dostal do brány Marián Hossa. Prvýkrát v zápase sme sa dostali do vedenia a "na koňa".

Schladilo nás ale vylúčenie. Zanedlho si Branko Radivojevič šiel odpykať dlhý, štvorminútový trest za faul vysokou hokejkou. Ak si Fíni mysleli, že tu vyrovnajú, boli na omyle. Marián Hossa nakopol svoje motory, pri nájazde našiel na druhej strane Pavla Demitru a ten naše prečíslenie dokonale zakončil. Miika Kiprusoff kapituloval tretíkrát, zaznela pamätná veta zo začiatku článku a vznikla jedna z ikonických fotografií našej vancouverskej balady.

Do tretej tretiny sme šli s dvojgólovým náskokom. Stačilo nechybovať a pokračovať v našej hre. Fínov sme mali na lopate. "Za stavu 3:1 v náš prospech sme boli presvedčení o tom, že sa nemôže nič stať," vyjadril sa po zápase hlavný tréner Ján Filc, "ale stalo sa. Taký je športový život…"

O zvyšnom priebehu stretnutia sa píše ťažko, možno dokonca zbytočne. Všetci (aspoň tí narodení pred titulom majstrov sveta) si to určite pamätáme. Eufóriu z druhej tretiny vystriedal po góloch Kimma Timonena, Olliho Jokinena (2x) a Valtteriho Filppulu smútok. Skoro štátny. Ako poznáme vzťah Slovákov k hokeju, smútilo celé Slovensko. Inokedy neskrývame hnev a rozhorčenie, ale tu sa nedalo byť nahnevaní. Tu to bolo o beznádeji.

Na chlapcoch totiž bolo vidno, čo všetko preto spravili a ako veľmi ich neúspech a kolaps v kľúčovom momente mrzí. "Toto nás bude takpovediac srať do konca života," trefne poznamenal dnes už zosnulý Pavol Demitra. Slovenská legenda ťahala náš tím, aj v tomto zápase mala tri body. "Myslím si, že štvrté miesto nikoho nezaujíma. Byť štvrtí alebo poslední, to je to isté."

Na tomto turnaji mali všetky tie legendy počnúc Chárom a končiac Pálffym poslednú šancu spoločne pre svoju krajinu niečo dokázať. Dokázali veľa. Napriek tomu, že ostali pred medailovými bránami, napriek tomu, že sa Vancouver, hoci bol rozprávkou, skončil tragicky. "Toto bolo asi poslednýkrát, čo sme boli takto spolu a chceli sme niečo dokázať. Ani neviem, čo mám povedať ďalej. Sklamanie. Cítim obrovské sklamanie," reagoval na prehru Michal Handzuš.

"Ťažko sa hľadajú slová. Je to pre nás veľké sklamanie, neviem to opísať slovami. Mali sme to dobre rozohrané, ale dali nám rýchle góly. Keď sa Fíni ujali vedenia, museli sme otvoriť hru a už to bolo len o tom, či nám to tam padne. No nepadlo. Urobili sme chyby a nezvládli sme to po mentálnej stránke," pridal sa kapitán Zdeno Chára. Ten bol vlajkonosičom slovenských olympionikov na úvodnom ceremoniáli o štyri roky neskôr. V roku 2010 sa tejto úlohy zhostil Žigmund Pálffy.

Pavol Demitra sa stal najproduktívnejším hráčom vancouverského turnaja s desiatimi bodmi. O bod menej mal jeho verný kolega z útoku, Marián Hossa, na druhom mieste tabuľky kanadského bodovania. "Demo" sa dostal aj do prvého All-Star tímu olympijského turnaja. Toto všetko by ale iste obaja vymenili, ak by si po skončení duelu o bronz mohli na krk zavesiť medailu. Olympijskú, takú ešte žiaden hokejista v slovenskom drese nikdy nevybojoval.

Dnes je tomu skutočne už desať rokov, i keď sa mnohým zdá, že to bolo iba včera. Pamätáte si na Demitrov nájazd proti Rusom, na vyškolenie Lotyšov, na hrôzostrašný faul na Bartečka od Nórov, napäté chvíle zo záveru štvrťfinále proti Švédom či Luongov neuveriteľný zákrok desať sekúnd pred koncom semifinále pri Demitrovej dorážke do odkrytej brány?

Iste, že si to pamätáte. Na tieto veci, keď sa zabudlo na všetky starosti, je ťažké zabudnúť.

Štvrté miesto napriek všetkému bôľu znamená najväčší úspech slovenského hokeja na zimných olympiádach. "Bolo to niečo neskutočné, keďže som odmalička sníval o tom, že si oblečiem slovenský dres na olympiáde alebo majstrovstvách sveta. Najkrajšie spomienky mám aj tak na to, aká sme tam boli skvelá partia. Všetko som si užil," po rokoch spomínal pre hockeyslovakia.sk Tomáš Kopecký.

Vancouver však stále bolí. Ako fanúšikov, tak hokejistov. Aj po desiatich rokoch vám to potvrdí trebárs Branko Radivojevič: „Keď by som mal zbilancovať celú svoju kariéru, musím podotknúť, že som v nej zažil veľa pekných vecí aj úspechov. Do konca života ma však bude škrieť to, čo sa nepodarilo vo Vancouveri. Boli sme tak blízko… Nie, ten Vancouver nikdy nestrávim, nevyrovnám sa s tým, že sme nezískali medailu."

Ten duel zostane v pamäti športových fanúšikov navždy. Bol to hokej, ktorý aj v hodine, keď zvyčajne drvivá väčšina ľudí spí, spojil Slovákov dokopy. Nazvať Cháru, Demitru, Hossu, Gáboríka, Šatana, Pálffyho, Handzuša, Višňovského, Stümpela, Zedníka a ďalších, ktorí tam vtedy obetovali všetko, hrdinami, je úplne oprávnené. Aj keď to najväčšiu prehru v histórii slovenského hokeja nikdy nezmyje. Aj keď to ranu, čo zostala, nikdy úplne nezacelí.

Sklamaní sme možno dodnes, no pri sledovaní zostrihov z tohto turnaja sme aj hrdí, lebo za Slovensko a našu radosť málokto bojoval tak, ako títo páni. V ten februárový čas sa maličké Slovensko vzoprelo obrom.

Zostáva povedať jedno: Ďakujeme!