Oh my Hockey

Prenikni hlbšie do sveta NHL

Akim Aliu: Hokej nie je pre každého

8 min read

Zdroj obrázku: The Players Tribune

TENTO ČLÁNOK BOL UVEREJNENÝ AKO ROZPRÁVANIE AKIMA ALIA NA PORTÁLI THE PLAYERS TRIBUNE. MY SME SA PRE JEHO DÔLEŽITOSŤ ČASŤ Z NEHO ROZHODLI PRELOŽIŤ, ABY SA VIAC DOZVEDELI AJ ĽUDIA NEZNALÍ ANGLIČTINY. CELÝ ORIGINÁL TU


Už si niekedy bojoval o svoj život?

Myslím naozaj bojoval o svoj život?

V roku 2005, v malej aréne vo Windsore v Ontáriu, som ja bojoval o svoj život.

Bolo to v roku, keď som opustil domov v Toronte a šiel hrať hokej do OHL. Bol som neskúsený 16-ročný chalan s veľkým snom, že to raz niekde v hokeji dotiahnem. Naozaj nič nezvyčajné. Ale od momentu, keď som prišiel do Windsor Spitfires, stal som sa terčom. V tíme bol človek – top prospekt, budúci hráč NHL, akých má väčšina kanadských juniorských tímov – ktorý sa pozrel na mňa, Akima Alia, a rozhodol sa urobiť mi zo života peklo na zemi.

Počas prvých pár tréningov mi do nohavíc nalieval Tiger Balm (druh liečivého balzamu, pozn. red.). Potom zobral môj výstroj von a vyhodil ho na strechu. A potom ma začal ponižovať pred spoluhráčmi, trénermi, kýmkoľvek, kto ho počúval. Robil si srandu z môjho oblečenia, zo spôsobu, akým som rozprával. Bol odo mňa o dva roky starší, vychádzajúca hviezda, a používal proti mne svoju silu akoby som bol nič – akoby som bol nejaký podčlovek.

Ak ste o mne počuli, počuli ste o nebezpečnom incidente, ktorý sa odohral v tej sezóne. Vďaka tomuto človeku to bol spôsob, akým som bol predstavený celému hokejovému svetu. Bol som dieťa, ktoré s tým nesúhlasilo. Dieťa, ktoré nepochopilo tú kultúru.

Sníval som o tom, že moji rodičia budú čítať, ako ich syn strelil hetrik v prvom zápase alebo doviedol svoj tím do play-off. Namiesto toho počúvali o tom, že som sa odmietol vyzliecť donaha a takýmto spôsobom prejsť do kúpelne vzadu v tímovom autobuse s ďalšími tromi nováčikmi. A nejakým spôsobom sa k celému problému pristupovalo ako k nejakej diskusii. Čítal som nadpisy ako „BOLO ZLÉ TO, ČO SA STALO AKIMOVI ALIOVI?“

Jeden NHL hráč to nazval „zábavným“.

Vyzliecť šestnásťročných chlapcov, strčiť ich do kúpelne a zvyšovať im teplotu vody.

Zábavné.

Viete, o čom si ja myslím, že je zábavné?

Titulok NHL pre ich kampaň za rozmanitosť „Hokej je pre každého“.

Núti ma to vybuchnúť.

Pretože v tejto dobe hokej nie je pre každého.

Naučil som sa to, keď som mal šestnásť.

Ten istý mladík – ten, čo odohral viac ako 400 zápasov v NHL – prišiel ku mne pár dní potom, čo som sa odmietol zúčastniť toho hrozného rituálu, a potľapkal ma po ramene počas tréningu. Otočil som sa a vrazil mi svojou laminátovou hokejkou do úst. V polsekunde som stratil sedem zubov. Krv sa mi valila cez krk až do nohavíc. A vtedy som to vedel.

Že tá hra nie je pre mňa.

Ani nikdy nebola.

A vedel som ešte niečo.

Musel som sa pobiť o svoj život.

Takže som zhodil rukavice a zúčastnil sa ďalšieho kanadského rituálu. Bojovali sme a ja som robil, čo som mohol, aby som ukázal všetkým vôkol mňa na ľade, že ja sa nevzdám.

Bojoval som za právo na život, ktoré som si zaslúžil. Tvrdo som pracoval, aby som sa do toho tímu dostal. Moji rodičia a brat obetovali svoj čas a ambície, aby mi pomohli uspieť v hokeji a dostali ma do OHL.

A potom, počas tých niekoľkých mesiacov vo Windsore, som si prešiel peklom v rukách rasistického sociopata. Jeho meno je Steve Downie. Naozaj mám v prdeli, čo si on myslí o tom, ako som ho opísal. Povedal by som mu to aj do očí. Vtedy vo svojom srdci nemal nič iné než nenávisť. Pozrel sa na mňa a uvidel tmavého chlapca s divným prízvukom – a preto ma nemal rád. Útočil na mňa pre farbu mojej pleti. Vtedy som to vedel. A ešte viac to viem teraz.

Zo všetkého, čo som cítil v ten deň vo Windsore – hnev, ohromujúca bolesť, smútok – najhorší bol pocit, ktorý sa dostavil, keď sa skončila bitka a pozrel som sa na spoluhráčov, mojich rovesníkov, stojacich v kruhu, sledujúcich to celé. Cítil som sa… primitívne. Ako zviera v cirkuse. Bol som tam so všetkými ľuďmi, ktorí by mali byť mojimi bratmi, však? Veď o tom je hokej. O bratstve. Spolupatričnosti. Spolupráci. A oni tam iba stáli. Bol som obklopený hráčmi, o ktorých som sníval, že s nimi budem hrať, no cítil som sa tak sám, ako nikdy.

Vnútri som to cítil.

Ten pocit som poznal po celý môj život.

Je to v mojej krvi.

Účelom tohto príbehu nie je vtiahnuť každého z hokejového prostredia do bahna. Je to o najväčších problémoch, ktorým čelí hra, ktorú milujem – a o tom, ako by sme ich vyriešili.

Hovorím o rasizme, nenávisti voči ženám, šikanovaniu a homofóbii, ktorá preniká do hokejovej kultúry. Tieto problémy majú dôsledky, ktoré mnohí nemôžu vidieť, alebo skrátka neuvidia. Nie je to sranda. A zdá sa, že väčšina ľudí o tom chce rozprávať iba vtedy, keď sa stane niečo drastické, ako zážitok K’Andre Millera v online Q&A pred pár mesiacmi. Niekto sa nabúral to Zoom hovoru a nazýval ho tým slovom na N znova a znova počas hovoru.

Má dvadsať rokov, dokelu.

Láme mi to srdce.

(…)

Zamiloval som sa do nášho športu a nútil rodičov, aby našli spôsob, ako by som mohol hrať. Nosil som najlacnejší výstroj, používal staré drevené hokejky namiesto moderných. Na tom však nezáležalo, pretože som hral – bol som súčasťou niečoho. Bol som Kanaďan.

Kanada je však veľké miesto s rôznymi typmi ľudí. A s veľa ľuďmi, ktorí nevyzerajú ako ja alebo môj otec. Keď som mal jedenásť a hral som na turnaji v Quebecu, videl som súčasť Kanady, o ktorej som nevedel, že existuje.

Stále počujem hlas toho chlapa vo svojej hlave. Mal francúzsko-kanadský prízvuk.

„Koľkokrát ešte necháme toho negra skórovať?“

Jeho hlas sa niesol vzduchom na štadióne. Počujem ho tak jasne, ako som počul v ten deň.

A nič sa nestalo, naozaj. Zápas pokračoval, nikto z mojich spoluhráčov alebo koučov mi nepovedal ani slovo. Ani som to od nich nečakal. Úplne som nerozumel vážnosti toho, čo sa práve stalo. Len som sa pozrel sem a tam po striedačke. Bol som jediný tmavý chlapec.

Sám.

Cítil som sa sám.

Keď sa mi v roku 2009 pozrel Bill Peters do očí a v šatni Rockfordu IceHogs a povedal mi to isté slovo, čo som počul v Quebecu – znova a znova pred mojimi spoluhráčmi len preto, lebo nemal rád môj výber hudby – bol to opäť ten známy pocit.

Obklopený spoluhráčmi. Obklopený chlapcami. No úplne sám.

Cítil som sa, ako keď som vo Windsore na ľade hľadal svoje zuby.

Cítil som sa, ako keď som sa v Quebecu pozeral na tribúnu.

Cítil som sa, ako keď som v kuchyni v Kyjeve videl môjho otca plakať.

Ten spôsob, akým použil to slovo, ten ma zbavil všetkej ľudskosti.

Preňho som bol ničím.

Totálne mi to objasnil.

Tréneri v AHL majú v rukách neskutočne veľkú moc. Kouči v NHL sú tak zaneprázdnení, že by som sa stavil, že sotva majú čas sledovať viac ako päť zápasov AHL za sezónu. Veľmi sa teda spoliehajú na úsudok trénerov z AHL, ktorí im povedia, kto hrá dobre a kto si zaslúži byť povolaný. Ale občas títo farmárski kouči uplatňujú svoju silu ako maniaci. V každom tíme, kde som bol, som videl hráčov, ktorí nemohli byť povolaní hore iba pre ich vzťah s trénerom.

Peters to vedel. A to ho urobilo v istom zmysle neporaziteľným. Jake Dowell, kapitán tímu, ho konfrontoval po tom, čo mi urobil, ale to bolo všetko, čo mohol spraviť. Rešpektujem Jakea za to, že držal moju stranu a zastal sa ma. Zároveň však vedel, že aby mal budúcnosť v tomto športe – a zarábal pre svoju rodinu – mohol Petersovi brániť len takto.

A takto to chodí. Takto to chodí pre veľa hráčov, ktorí hrajú v strachu. Dokonca aj na profesionálnom leveli. Koľko hráčov hovorí o akýchkoľvek problémoch? Sotva niekto. Každý chodí po špičkách okolo každej maličkosti, lebo sa boja, že sa stanú vyvrheľmi. Sú stovky „svojských“ hráčov, ktorých aspekty osobnosti ich robia neobľúbenými medzi trénermi, pretože nie sú bieli. Takým je povedané, aby buď prestali s „blbosťami“ alebo vypadli. Takže vypadnú. A to sa stalo aj mne.

Počas nasledujúcich niekoľkých týždňov som bol voči Petersovi chladný. To mu stačilo, aby ma poslal preč. Napísal list generálnemu manažérovi a poslal ma nižšie do ECHL. Bol som na ceste byť jedným z najproduktívnejších mladých hráčov v tíme, ale na tom už nezáležalo.

Podľa môjho názoru to bola plná sila despotického hokejového maniaka v práci.

Existujú stovky trénerov v USA a Kanade na všetkých leveloch, ktorí sú ako on. V praxi ukazujú svoju absolútnu moc.

Budú do vás nemilosrdne búšiť dokiaľ sa nezlomíte alebo nevzdáte, podľa toho, čo príde prvé.

Verím, že presne toto je jadrom celého problému. Existuje istá silná skupina, ktorá zmení čisté a milujúce deti na niečo, čo nie je dôvod, pre ktorý sa narodili.

Myslíte si, že je náhoda, že hokejisti pôsobia ako roboti, keď hovoria pre médiá?

Nie. Sú produktom systému. A časť toho, čo systém robí, je vytváranie barbarstva medzi mladými hráčmi. Niektorí z tých chlapcov Windsore mali vo svojich srdciach nenávisť, to áno, no mali to povolené, pretože počas ich kariéry im hovorili, že všetko iné ako oni je zlé.

(…)

Toto bola časť príbehu Akima Alia zverejnená na The Players Tribune. Celý článok nájdete TU

2 thoughts on “Akim Aliu: Hokej nie je pre každého

Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.